Betrayal of the Elves - 7.diel - Všetko je inak

18. února 2013 v 14:23 | Mia |  Betrayal of the Elves
V minulej časti:


"Počkaj!" zakričal za ním Matt. "Ako sa má Valcar? Žije vôbec? Od smrti jeho otca, sa vo vašej ríši nič nedeje. Hádam ste sa nás nezľakli?"
Alcarohtar pomaly zatváral oči, aby sa upokojil a snažil sa ignorovať Mattove poznámky.
"Vy zasratí lesní elfovia. Každý si myslí, že vy ste iba úbohé bytosti v zelených sukničkách. A vy ste pritom tí najodpornejší." snažil sa povedať s pokojom. Posledný zvuk v miestnosti zaznel, len, Mattov chechot a Alcarohtar sa naposledy zadíval na jeho vyškerený pohľad, z ktorého aj tak bolo cítiť strach.
Nehybne som postávala na okraji ulice a raz-začas prerušilo to ohlušujúce ticho nejaké auto. "Kde, dopekla, trčí?" nazlostene som sa pýtala v duchu. Tentoraz to spomínané ticho prerušila nejaká zdochyňajúca škodovka a ja som bola čím ďalej, tým viac netrpezlivá.
"Ahoj!" ozval sa konečne hlas za mnou. Chcela som sa odzdraviť, keď som sa zarazila. Nebol to totižto človek, ktorého som čakala.
"A ty tu čo robíš?" spýtala som sa namiesto pozdravu.
"To ma ani neobjímeš na pozdrav?" zachechtal sa Matt a už naťahoval ruky. Rýchlo som ho objala a potom som sa opäť dožadovala odpovede.
"Ja mám ako každý deň namierené do školy. Mňa by skôr zaujímalo, čo ty tu stojíš ako soľný stĺp miesto toho, aby si tam išla tiež." povedal.
"Ja... Vlastne, čakám na Nica, nevieš, náhodou, kde trčí?"
"Nico? Ten sa dnes chystá niekde úplne inde nie do školy. Počul som niekoho o tom hovoriť." odvetil a ja som sa na neho neveriacky pozrela.
"Klameš. Predsa sme sa včera dohodli..." odporovala som mu.
"Prečo by som to asi tak podľa teba robil? Okrem toho zdá sa, že už tu dávno mal byť a ja ehm ho tu nejako nevidím." povedal, pričom sa opäť tak priblblo usmieval. Nejako sa mi to nezdalo, ale vyzeralo to tak, že mal pravdu. Nico meškal už cez 10 minút a mne sa nechcelo čakať už ani o sekundu dlhšie. Ešte poslednýkrát som sa pozrela navôkol seba a keď som nič nevidela pobrala som sa do školy spolu s Mattom.
Prvú hodinu som ani nevnímala. Myslela som na Nicka a vduchu som naňho aj nadávala. Niekde sa fláka a mne nič nepovie. Keď zazvonilo, chcela som vyjsť na chodbu, keď sa v dverách niekto zjavil a pomaly kráčal oproti mne.
"NICK! Dočerta, to ti je toľko mi povedať, že ťa nemám čakať a namiesto toho ma tam necháš čakať ako idiota?" zvrieskla som.
"Čo? Veď si písala..." nestihol dopovedať, keď som ho prerušila.
"Keby tam neprišiel Matt, doteraz by som tam, zrejme, čakala." Dopovedala som ešte namosúrene a Nick sa bezslova nazlosteným výrazom vybral niekde poza mňa.
Pozrela som sa, kde to ide a v jeho očiach som videla sršať blesky. Prišiel k vyškerenému Mattovi, vrazil mu a povedal: "Niečo som ti sľúbil. Maj sa na pozore."
"NICK!" neveriacky som zvrieskla. "Čo to malo znamenať?!" nechápala som vôbec túto situáciu. Pribehla som k Mattovi a začala som si pozerať jeho tvár, či sa mu niečo vážnejšie nestalo. "Prečo si tourobil?" stále som nechápala. Bezslova sa na mňa pozrel, potom na Matta pri ktorom sa mi zazdalo, že sa opäť uškrnul a odišiel z triedy.
Nemo som za nim pozerala, chcela som ísť za ním a pýtať si vysvetlenie, ale nakoniec som tak neurobila. Celý zvyšný deň som ostala s Mattom, ktorému sa zatiaľ na tvári zjavil nepekný monokel. Neskôr sme kráčali spolu domov a rozprávali sa o úplne nepodstatných veciach, až kým niekde neodišiel. Ja som sa ešte rozohdla chvílu poprechádzať, pretože som vôbec nemala chuť ísť domov.
Kráčala som ulicami, pozorovala som ľuďí, ktorí sa všetci niekde náhlili a rozmýšľala som nad všetkým čo sa poslednú dobu stalo. Pomaly sa zotmelo a ja som sa chystala domov. Zrazu moje rozhodnutie niečo zmenilo. V diaľke som začula strašný rachot a výkrik a rozutekala som sa tým smerom. Nikto nebol navôkol a aj napriek mojej sebazáchove som sa rýchlejšie a rýchlejšie rútila za tým zvukom.
To, čom som uvidela, ma úplne prekvapilo. Najprv som len stála bez pohybu s otvorenými ústami a pozorovala výkaz predo mnou. Na zemi bolo zvalené nejaké chlapčenské telo a na ňom bol chlap v čiernom plášti, ktorý mu v rukách zvieral hrdlo. No tie chlapčenské vlasy som poznala. Bála som sa toho, že je to pravda, ale v duchu som vedela, že sú to oni. Potom som zvrieskla: Pustite ho!" Dotyčný, na ktorého som kričala, bol úpne mohutnejší ako ja, mohutnejší ako ktokoľvek koho som poznala, no len sa na mňa pozrel pohľadom, ktorý by vedel zabíjať a zmizol niekde v hmle.
Keď som sa blížila k nehybnému chlapčenskému telu, srdce mi bilo ako ešte nikdy, nohy sa mi triasli a z očí sa mi začali tlačiť slzy. Došla som najbližšie ako to išlo, pozrela som sa na chlapca a s revom som sa zrútila na zem. Bol to on. Nico.
Čas sa spomalil. Nič som nepočula, nič som nevnímala. Viem, že som kričala. Zdvihla som telefón, zavolala záchranku a kričala ešte viac. Dávala som mu masáž srdca, no nič nepomáhalo. Cítila som, že je mŕtvy. No nechcela som to vzdať. Len som naňho hľadela a plakala. O chvíľu so mnou začalo plakať aj nebo. Spustil sa lejak, no ja som sa ani nehla. Pohladkala som Nica po vlasoch, keď som stuhla. Niečo som si uvedomila. Nemal čiapku. A zrejme som pochopila, prečo ju nosil. Zhrozeným výrazom som sledovala jeho uši. Jeho dlhé, špicaté uši...
KONIEC SIEDMEJ ČASTI! :)
 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Eva Eva | 22. února 2013 v 17:12 | Reagovat

Pááááni :D

2 Evuše Evuše | Web | 30. července 2013 v 23:56 | Reagovat

Prosím další díl přece to musí pokračovat nebo to jsi tak zaneprázdněná že se k tomu nedostaneš? ;) sleduju to tady už hodně dlouho a zajímá mě jak to bude dál :D

3 Mia Mia | Web | 1. srpna 2013 v 10:50 | Reagovat

Ďalší diel pribudne čoskoro :) Mám ho už nafotený, stačí ešte napísať text :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama