Betrayal of the Elves - 5.diel - Samota

16. ledna 2012 v 19:02 | Mia |  Betrayal of the Elves
No... Ďalší diel :D :D :D

V minulej časti:
Prechádzala som chodbami, až kým som nevidela číslo izby mojej sestry. Pomaly som sa chytila kľučky a potiahla som ju nadol. Dvere sa s vŕzgotom otvorili a ja som vstúpila do izby. To čo som videla ma zarazilo. Kolenná sa mi podlomili a z očí mi vyprskli slzy. Izba bola prázdba. Posteľ bola prázdna. Hoci som myslela na najhoršie, stále tu bola kvapôčka nádeje. "Možno ju len preložili. Alebo aspoň niečo podobné..." behalo mi mysľou. Vtedy niekto vkročil do izby a zničil moju nádej. "Je mi to ľúto." zneli jeho slová.
"Videla si to?" "Počula si o tom?" hučali v triede desiatky hlasov. Ja jediná som ticho premýšľala a smutne som sedela na lavici. Zrazu všetka vrava utíchla. Do triedy vošla učiteľka. Začala o niečom kecať a až neskôr som zaregistrovala, že k nám do triedy pribudnú dvaja spolužiaci. Spustil sa ešte väčší blabot ako bol na začiatku a počula som rôzne teórie o tom akoby mali dotiční vyzerať. Mne jedinej to bolo ukradnuté. Dnes je to už polrok od smrti Ruby. Nevidela som žiadne zmeny v svojom psychickom stave ani po 6-tich mesiacoch. Mama so mnou už pomaly strácala trpezlivosť a čoraž častejšie sa u nás spomínalo slovo psychológ.
Zo začiatku sa mi spolužiaci prihovárali, no napokon to vzdali. Aj tak som na nich len pozerala s odutým ksichtom. Na okamih som sa pozrela dopredu triedy, kde sa práve predstavovali naši noví spolužiaci. Z triedy sa ozývali kriky dievčat, kde si môžu jednotlivci sadnúť. Ja som si len vzdychla a opäť som sa ponorila do svojho sveta.
Zazvonilo a mne to bolo v podstate jedno. Cez prestávku som mala takú istú činnosť ako cez hodinu. Zrazu ma z mojich myšlienok niekto vytrhol: "Ahoj. Volám sa Nico." pozdravil sa a zrejme čakal, že niečo poviem. Keď videl, že sa nič nedeje pokračoval: "Počul som čo sa stalo. Mrzí ma to. Viem ako sa cítiš."povedal a mňa jeho slová neuveriteľne rozčúlili. "Vieš?! Ale nevrav. Toto počúvam každý deň a mne to už skutočne lezie na nervy! Nie! Ty to nevieš."pozrela som sa na jeho tvár, v ktorej som zazrela veľkú bolesť.
"Čudovala by si sa, ale možno ti rozumiem viac ako ktokoľvek iný."povedal a odišiel ku svojej lavici.
Zvyšok dňa som sa už nemohla sústrediť na nič iné. Mrzelo ma to. Naozaj. Konečne ohlásil zvonček koniec vyučovania a ja som sledovala Nicove kroky. Sadol si na stoličku pred školou a vyzeralo to akoby na niekoho čakal. Pozbierala som všetku svoju odvahu a prišla som k nemu. "Prepáč." vybehlo zo mňa. "Môžem?" ukázala som na miesto vedľa neho. Kývol rukou čím naznačil, aby som si sadla.
"Ja... Neviem ako začať. Zrejme si zažil niečo podobné a chcel si ma utešiť a ja som na teba vybrechla. Fakt ma to mrzí." zrejme cítil, že to hovorím z úprimného srdca, preto sa slabo usmial a povedal: "Ako malému mi zavraždili oboch rodičov." zadíval sa do diaľky a pokračoval: "Vlastne všetkých príbuzných. Nemám už nikoho." Dívala som sa do jeho očí a ešte viac ma premohol pocit hanby a zlosti voči svojej osobe. Keď videl môj výraz pokračoval: "Našťastie sa ma ujal Val-Va.."zakoktal sa. "Vlastne to nieje dôležité." povedal a pokúsil sa vstať.
"Počkaj!" zastavila som ho našťastie včas. Najprv sa pozrel na moju ruku ktorá zvierala tú jeho, potom sa mi pozrel do očí. Zrazu som si niečo uvedomila. "Neviedeli sme sa už?" pozerala som sa do jeho očí, ktoré sa mi zdali nesmierne povedomé. "Ja... " zakoktal sa. "Určite nie. Prisťahovali sme sa len nedávno." dokončil.
Jeho slovám som veľmi neverila. Určite som ho už niekde videla. Vstal, rozlúčil sa so mnou a odkráčal preč. Ešte chvíľu som sa na neho pozerala a potom som sa vybrala preč aj ja.
"Nico. Nico. Volám sa Nico." opakoval si cestou Alcarohtar. Stále mu to meno vypadávalo a nevedel, ako si ho má zapamätať. Potom sa pozrel na cestu, ktorá ho ešte čakala a zamyslel sa: "Nemohla si ma pamätať. Predsa, je vôbec zázrak, že je nažive. Okrem toho, po polroku som sa aj ja očividne zmenil." nechápal. Naposledy sa obzrel za seba a vykročil do lesa.
Cesta mi ubehla celkom rýchlo. Konečne som zbadala svoj dom a pridala som do kroku. Chcela som vybehnúť do izby a vyhnúť sa tak maminim otázkam, ale to sa mi, žiaľ, nepodarilo. "Sophia! Sophia!" volala na mňa.
Chtiac, nechtiac som vošla do izby a prisadla som si ku mame.
"Sophia, zlatko." povedala a ja som začínala cítiť,že to čo povie nebude vôbec príjemné.
"Vieš..."začala. "Keď si bola preč a Ruby bola v kóme... Ona. Ona sa chvíľu pred smrťou prebrala." šokovane som pozerala na mamu a neverila som, že som sa to dozvedela až teraz.
"Bola to chvíľa. Ja som tam nebola, ale sestričky mi to opísali. Vraj strašne kričala. Mala neaký záchvat a hovorila veci ako: Bol to diabol! Tie oči plné skazy. Neviem čo to malo znamenať, ale povedala ešte jednu vec, ktorá ma vystrašila najviac, pričom vraj silno stláčala ruku jednej zo sestričiek. Možno ty budeš vedieť niečo viac...." dodala.
"Čo? Čo to bolo?" zarazene som pozorovala mamu.
"Povedala: Zachránte Sophie! Zachráňte ju! Nech zmizne! Idú aj po nej!"povedala mama a dokončila so zaslzenou tvárou: "Potom zaspala naveky..."
KONIEC PIATEJ ČASTI :D :)
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Nika Nika | Web | 8. června 2012 v 10:24 | Reagovat

Krásna časť...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama