Betrayal of the Elves - 4.diel - Nádej

12. listopadu 2011 v 21:28 | Mia |  Betrayal of the Elves
Nechce sa mi tu rozpisovať, takže kto číta tento komix - prajem mu príjemné čítanie :)
PS? Viem, viem, že sa vám to môže zdať divné a veľa veciam nebudete rozumieť ale postupne časťami sa to bude rozuzlovať :).

V minulej časti: Rútilo sa a rútilo. Snažila som sa brzdiť, krútiť volantom, no stále sa niekde objavila prekážka. Cez zaslzenú tár som už skoro nič nevidela. Keď som zacítila prudký náraz a moja hlava narazila neuveriteľnou rýchlosťou do volantu, Potom som už necítila nič. Vôbec nič. Zatiaľ čo auto pohlcovali plamene.
Len tak som sa prechádzal lesom, a snažil som sa nevšímať okolie. Cítil som sa tu zvláštne, hoci naše svety vizerali dosť podobne. Zároveň som cítil nejaký nepríjemný pach. Bránil mi voľne dýchať. Stále som kľučkoval medzi stromami a ten pach sa stále stupňoval. Zrazu som to zbadal. Veľká, červená škvrna z ktorej sa neuveriteľne dymilo. "Čo je to?" zamyslel som sa pri pohľaďe na tú horiacu neznámu vec. Vtedy ma niečo zarazilo. V tej horiacej veci niekto bol. Neviem čo ma to napadlo, ale o malu chvíľu som sa už podopieral o tu červenú vec a snažil som sa tu bytosť vyslobodiť. Okolo môjho krku ma zvierali plamene, ale mne to nevadilo. Vyhodil som si tú bytosť naruky a vláčil som ju preč. Preč od nebezpečenstva.
"Teraz čo?" zamyslel som sa, keď som si uvedomil, do čoho som sa opäť dostal. Položil som ju na zem, a skontroloval som jej životné funkcie. Nedýchala. Pomaly jej mizla farba z pokožky. Videl som už umierať mnoho bytostí, takže mi nerobilo problém nechať ju tam len tak. Zdvihal som sa zo zeme, keď som zamrzol. "NIE!" vykríkol som, keď som niečo zbadal. "Prosím, nie." potichu som opakoval tie slová, keď som vyťahoval maličký obrázok od Valcara. V mojej mysli pobehovali najhoršie nadávky aké ma napadli a neveril som tomu čo vidím. Pomaly som začínal veriť na hlúpe náhody. Alebo to bol osud? Ona nesmie zomrieť. Ak zomrie ona, zomriem aj ja a prehráme vojnu. Vedel som, že mám poslednú šancu. Zavrel som oči a začal som mrmlať kúzelnicke formulky a čerpal som všetku svoju energiu. Musí to vísť. Vedel som, že môžem zomrieť, ale tiež som vedel, že ak to nevijde stane sa niečo horšie. Okolie oslepila biela žiara a mňa pohltila tma.
Pomaly som otvárala oči a zbadala som modré oblaky nad mojou hlavou. "Čo?" nechápala som, prečo som sa ocitla niekde v lese. Opäť som zavrela oči a snažila som si spomenúť, čo som robila naposledy. Stále som, len viedela nádherné čierne oči a cítila som bolesť. Chcela som si spomenúť, ale nešlo to. "Čo som robila naposledy?" zamyslela som sa. Pomaly sa mi vynorovali spomienky. Nemocnica, auto a.... havária. Rýchlo som zodvihla hlavu. Pozrela som sa na ruky - žiadne zranenie. Nikde nič. Pozrela som sa za seba, či neuvidím mamine auto, no nebolo tam. "Všetko sa mi to azda zdalo?" neverila som.
Pomaly som vstávala a rozoznávala okolie navôkol mňa. Všetko mi to pripadalo nejaké divné, keď ma vystrašil neznámy hlas. "Hej ty! Spiaca krásavica!" zvrieskol na mňa niekto a ja som sa neuveritelne rýchlo otočila. "Páááni! Tváriš sa ako keby si videla ducha." zasmial sa čiernovlasý chlapec.
Ticho som sedela na zemi podopierajúc sa rukou a nevedela som čo povedať. Totiž nevedela som, kde som, prečo som tu, ako dlho som tu a kto je ten chlapec vedľa mňa. "Nevidel si také červené auto?" začala som s ním konverzáciu. "Hej. A tam za stromom máš aj autoumývarku." povedal ironicky a pozeral na mňa dosť hlúpym pohľadom.
Urazene som sa postavila a bez slov som vykročila naprieč chodníku. Zasebou som počula chechot a o chvíľu som už počula za sebou ďalšie kroky. "Kam ideš?" spýtal sa ma ten chalan. Chvíľu som ticho rozmýšľala a nakoniec som mu odvrkla: "Do nemocnice." uvedomila som si, že na chvíľočku som nemyslela na svoje obavy a necítila som strach. Strach z toho, že sa zhorší stav mojej sestry. No to už bolo preč.
Ešte istý čas, kráčal pri mne bez slov, no potom odišiel neviem kam. Síce to chvíľu rozoberal, ja som ho však nevnímala. Cestou som premýšlala ako dlho som mohla byť preč. Minúty sa míňali a o chvíľu som už bola pred nemocnicou. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila som dvere.
Prechádzala som chodbami, až kým som nevidela číslo izby mojej sestry. Pomaly som sa chytila kľučky a potiahla som ju nadol. Dvere sa s vŕzgotom otvorili a ja som vstúpila do izby. To čo som videla ma zarazilo. Kolená sa mi podlomili a z oči mi vyprskli slzy. Izba bola prázdna. Posteľ bola prázdna. Hoci som myslela na najhoršie stále tu bola kvapôčka nádeje. "Možno ju len preložili. Alebo aspoň niečo podobné..." behalo mi mysľou. Vtedy niekto vkročil do izby a zničil mojú nádej. "Je mi to ľúto." zneli jeho slová.
KONIEC 4.ČASTI
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Nika Nika | Web | 8. června 2012 v 10:18 | Reagovat

:-D už sa teším na ďalší diel

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama