Betrayal of the Elves - 3.diel - Tikot hodín života

25. září 2011 v 21:32 | Mia |  Betrayal of the Elves
Konečne raz som si opäť našla čas na komix a vrhla sa na písanie :D. No nič už :P :D. Príjemné čítanie :)
PS: A ten nadpis prosím nekomentujte :D. Ja som už naozaj nemala inšpiráciu :D :D :D


"Mami?" nechápane som civela na svoju matku blízko mňa. "Sophia..."horko- ťažko vydýchla. "Niečo sa stalo?" spýtala som sa, hľadiac na jej uslzenú tvár. "Ruby... Ruby, ona je..." ťažko vzlykala slová. "ČO? Čo je s Ruby?!" vrieskala som, pričom mi po tvári stekali slzy.
"Ona, ona je v nemocnici. Niekto ju napadol. Leží v kóme a nevedia kedy alebo vlastne či sa preberie. "vzlykala.
"Ako? Kto? Prečo?" nechápala som tie slová. Kto m
ohol napadnúť bezbranné dievča, ktomu moju dobrú sestričku? Pomali ma opúšťali všetky moje zmysli, keď sa ku mne priblížila mama a pomaly ma objala. Nevládala som. Ničomu som nerozumela.
O pár dní neskôr:

Tik-tak. Hodiny tikali a ja som nemo sledovala spiacu krajinu za oknom. Dnes máme ísť navštíviť Ruby a ja neviem čo mám čakať. Bojím sa. Bojím sa toho, že sa jej stav zhorší a ona odíde navždy preč. "Nie..." zahnala som svoje myšlienky a rozmýšľala som nad tým, aké to bolo fajn pred tým.
Konečne ráno. Nasadla som do auta a čakala na mamu. O chvíľu už sedela vedľa mňa a pritom mi vkuse niečo vykladala. Nevnímala som ju. Bola som zahlbená vo svojich myšlienkách.
Spozornela som až keď sme zastali. Nebol to práve najkrajší pohľad. Nemocnica bola biela, stará a zošuchaná. Bez slov sme sa postavili a zamierili do budovy. Ticho sme kráčali jej chodbami, keď sme konečne prišli k izbe kde ležala Ruby. Ja som vošla, zatiaľ čo mama išla za lekárom. Ruby tam len spala, bez jediného pohybu. Jej tvár stále zdobili modriny. Začala som sa jej prihovárať, no nakoniec som to vzdala. Nemohla som.
To ticho ma zabíjalo. Vyčítala som si, že som ju vtedy nechala ísť. "Ako som len mohla?" Lenže kto to mohol očakávať. Večne usmiata Ruby teraz bojuje o život v nemocnici. Počula som otváranie dverí, keď sa vedľa mňa postavila mama. "Poď na chodbu." povedala a ja som sa bez protestovania postavila.
"Ako je na tom?" vyletelo zo mňa akonáhle sme boli na chodbe. "Zle." povedala mama. "Doktor jej nedáva veľké šance. Ak sa prebudí... Ak sa prebudí bude mať zrejme nejakú... Nejakú poruchu." mama zadržiavala slzy, dýchala nepravidelne a ja som cítila, že chce byť silná len kvôli mne. Zato ja som sa neovládla vôbec. Revala som a pritom som sa rozbehla niekde do neznáma. "Kto ma tak trestá?" kládla som si nechápavo otázku.
Vonku som zbadala mamine červené auto, do ktorého som bez váhania nastúpila a šialenou rýchlosťou som mierila niekde preč. Čo najďalej od tohto miesta. Chcela som zabudnúť. No v mojej mysli sa stále dookola vynárali obrazy. "NIE!" zvrieskla som keď sa moje auto zošmyklo zo zákruty a rútilo sa niekde do lesa.
Rútilo sa a rútilo. Snažila som sa brzdiť, krútiť volantom, no stále sa niekde objavila nejaká prekážka. Cez zaslzenú tvár som už skoro nič nevidela. Keď som zacítila prudký náraz a moja hlava narazila neuveriteľnou rýchlosťou do volantu. Potom som už necítila nič. Vôbec nič. Zatiaľ čo auto pohlcovali plamene.
KONIEC TRETEJ ČASTI
 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Nika Nika | Web | 8. června 2012 v 10:13 | Reagovat

Úžasné...idem čítať ďalej...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama